Cieľom novely Trestného poriadku bolo zvýšiť ochranu obzvlášť zraniteľných obetí trestných činov a ochrániť ich pred druhotnou viktimizáciou Platný právny poriadok poskytoval obzvlášť zraniteľným obetiam trestných činov zvýšenú formu ochrany ktorá však stále nebola dostatočná Doteraz zákon priznával obeti trestného činu ochranu pred druhotnou viktimizáciou v podobe zabránenia styku s páchateľom trestného činu Obeť o prijatie takýchto opatrení žiadať nemusela nárok jej vyplýval priamo zo zákona Trestný poriadok v dotknutom prípade identifikoval tento subjekt ako „páchateľa“ pričom jeho legálnu definíciu nezakotvuje Otázne tak bolo právne určiť koho a v akom momente trestného konania možno označiť za páchateľa voči ktorému svedčí právo obete na nekontaktovanie sa s ním Uvedený stav mohol byť odstránený zavedením legálnej definície páchateľa čo sa však vzhľadom na rozdielny prístup Trestného poriadku k tomuto označeniu javil ako nevhodné Ako vhodnejšie riešenie je možné vnímať v dotknutých ustanoveniach zákona o obetiach trestných činov a Trestného poriadku nahradenie výrazu „páchateľ“ označením „osoba ktorú obeť označila za páchateľa osoba ktorá je podozrivá zo spáchania trestného činu alebo osoba proti ktorej sa vedie trestné konanie“
